Možno vám to už napadlo, keď ste pozerali na pradúcu mačku a porovnali ju s tigrom či levom. Taký vlčiak sa veľkosťou od vlka nelíši a niektoré psie rasy sú dokonca väčšie i ťažšie. Prečo teda po svete behajú veľké divé mačkovité šelmy a veľké psovité nie?
Lebo sa na to zle pozeráme.
Mačkovité šelmy môžeme rozdeliť do dvoch podčeľadí – Pantherinae (stredné až veľké) a Felinae (malé až stredné). Naše mačky patria do Felinae.
Psovité šelmy majú viac podčeľadí, ale najviac ich môžeme zaradiť do Canis a Vulpis. Zjednodušene by sme mohli prirovnať Canis k Felinae a Vulpis k Pantherinae.
Rozdiel nastáva pri zdomácňovaní. Človeku zrejme nenapadlo skrotiť si mačičku vo veľkosti ussurijského tigra – vlastnenie takejto šelmy možno pôsobilo reprezentačne, no v podstate bolo na nič. Tiger iste myši nelovil a navyše ohrozoval stáda domácich zvierat i pána samotného. Logickejšie bolo hodiť niečo malej mačke, ktorá medzi dobytkom a v sýpkach odchytávala hlodavce a tým chránila uskladnenú úrodu a vlastne pomáhala človeku prežiť. Ako dôležité to pre ľudí bolo, je viditeľné už v starom Egypte – bohyňa Bastet bola tak uctievaná, že mačky zdobili zlatými ozdobami a dokonca mumifikovali. Symbolizovali pre ne najmä nežné matky s množstvom detí a ochrankyne domu. Naproti tomu Sachmet, bohyňa levica, bola krvilačnou, bojovnou a ničivou Pani plameňov.
Malé mačky boli pre ľudí absolútne vyhovujúce – kamkoľvek sa vopchali, dobytok neohrozovali a vajcia a hydina sa dali pred prípadnými lovcami lepšie uchrániť než voľne sa pasúce zvieratá. Navyše, zatiaľ čo veľké psovité šelmy sú spoločenské zvieratá a rešpektujú istú hierarchiu, u mačkovitých to pravidlom nie je (zrejme s výnimkou levov). A u menšej mačky veľký človek skôr získal rešpekt. No a možno zavážilo aj to, že rev veľkej mačkovitej šelmy budí hrôzu a naopak pradenie maznajúcej sa malej mačky pôsobí upokojujúco a priam láka tú mäkkú potvorku hladiť.
Preto zostal rozdiel medzi malými zdomácnenými mačkami a veľkými mačkovitými šelmami tak výrazný.
Naproti tomu u psa si človek cenil veľkosť. Možno nám psy a vlky 
nepripadajú až tak veľké, ale sú to veľké psovité šelmy. Ak by sme chceli prirovnávať, naším mačkám by v psej ríši zodpovedali malé líšky. No človek sa nad zdomácnením psa zamyslel zrejme pre iné vlastnosti ako má malá líška. Inteligentný a vo svorke spolupracujúci vlk, dostatočne silný, aby bol pomocníkom pri love či pri strážení. A tak hoci vzájomný vzťah medzi človekom a vlkom vznikol síce na smetisku, stal sa vlk-pes užitočným spoločníkom. Prečo na smetisku? Je pravdepodobné, že dávni vlci sa začali motať pri ľudských obydliach práve kvôli zvyškom – vlk nemá problém spotrebovať zdochlinu a u ľudských lovcov zrejme nejaké tie zvyšky už nejedlého mäsa nachádzal. Priživil sa aj na zvyškov z koristi, ktoré už človek nevedel spracovať. Neskôr to u poľnohospodárov boli aj zvyšky rôznych plodín a trávenie budúcich psov sa mierne zmenilo – psi už dokážu stráviť aj obilniny či zemiaky. Hoci taký vlk smetiar zrejme na ľudí neútočil, vyslovene sa vycvičiť nedal. Predsa len to bola šelma. Človek sa pravdepodobne stal únoscom – privlastnil si vlčie mláďatá. Tie najchápavejšie a najprispôsobivejšie s ľudskou svorkou zostávali. Postupne sa zmenilo i správanie a myslenie vlkov-psov. A ešte niečo sa vlk-pes pri ľuďoch naučil – popri všetkých zmenách začal štekať. No a človek sa s vlkom-psom naučil dorozumievať. Nové domáce zviera, a pravdepodobne celkom prvé domáce zviera, chápalo ľudské príkazy a pokyny a človek porozumel psej reči a správaniu. Vlk určite zdomácnel nezávisle na rôznych miestach, rôzne ľudské komunity podporovali vývoj rôznych vlastností. Preto máme dnes toľko rôznych rás psov. Všetci psy majú ale jediného predka – vlka.
A aj keď máme i celkom maličké rasy psov, stále sú to vlci.
Preto medzi bežným psom a vlkom tak veľký rozdiel nevidíme.
A v minulosti? Možno by ste čakali, že v praveku tu pobehovali obrovské mačkovité a psovité šelmy. Pravdou je, že najväčší Sillodon – šabľozubý lev mal okolo 400kg – podobne ako najväčší známy tiger ussurijský. Takže sa veľa nezmenilo. No a psy? Nuž, medzi rôznymi druhmi vlkov nájdeme aj také, čo vážia cez 70kg. Bernardín to ale hravo prekoná – cca 90kg. Takže boli vždy relatívne malí? Relatívne áno – medzi vyhynutými druhmi vlkov nájdeme aj tzv. drvičov kostí. Majestátne a nebezpečné zvery, z ktorých najväčším bol zrejme Epycyon haydeni. Ten žil cca pred 12 – 7 miliónmi rokov v severnej Amerike. Vysoký bol cez 90 cm a jeho hmotnosť bola približne 180kg. Takže dvojnásobok bernardína. Iste úctyhodné a tak veľkého vlka by nikto nechcel stretnúť. No na Smillodona nemal. A faktom je, že Epycyon po vstupe šabľozubých šeliem do Ameriky vyhynul. Uvoľnil tak miesto vlkom a vlastne aj psovi.
Epycyon haydeni
Keď sa na to pozrieme takto a trošku zovšeobecníme, mačky nemali problém loviť psy. A dnešné psy možno naháňajú mačky preto, že im to za všetky psovité šelmy chcú vrátiť 😀