Imelo biele
Viscum album
Gule imela na topoli
Imelo je rastlina rastúca medzi nebom a zemou. Obrys guľatého trsu vynikne na pozadí oblohy hlavne po opadaní listov hostiteľského stromu. Imelo je síce stromovitý ker a dorastá výšky 30 – 50 cm, ale rastie na stromoch ako poloparazit. Ako cudzopasník sa prichytáva na kôre listnatých stromov (niektoré poddruhy aj na ihličnatých a z nich najmä na jedliach). Korienky zapúšťa pod kôru.
Jeho korienky sú vlastne sacie orgány (haustória), ktoré prenikajú do konárov a odoberajú tak zo stromov vodu a v nej rozpustené minerálne látky. Zrejme preto, aby strom jeho spolunažívanie vydržal, parazituje imelo zväčša na stromoch starších ako 20 rokov.
Oválne žilovité listy
Keďže sú jeho kožovité, podlhovasto vajcovité listy zelené, vytvára si imelo cukry samo činnosťou vlastného chlorofylu – fotosyntézou. Listy sú dužnaté, dlhé 3 – 5 cm, majú celistvý okraj a sú neopadavé a zelené celú zimu.
Kvet imela
Samčie a samičie kvety rastú na rôznych rastlinách. Sú usadené vo zväzočkoch v rázsochách a na koncoch konárikov.
Kvitne skoro na jar – v marci a apríli. Samčie kvety intenzívne voňajú. Kvety majú veľké množstvo nektáru a sú veľkým lákadlom pre hmyz.
Plod imela
Plod je biela až nažltlá, lesklá a lepkavá bobuľa. Veľká je ako hrach. Objavujú sa na konároch začiatkom zimy. Sú obľúbenou potravou vtákov, najmä drozdovitých, a vtáci sa imelu odvďačujú neúmyselne tým, že roznášajú jeho semená na ďalšie stromy. Navyše semená, ktoré prejdú tráviacim traktom vtákov, klíčia oveľa skôr a sú životaschopnejšie.
Vo svete existuje cca 100 druhov imela. U nás žije len imelo biele. Inak je imelo rozšírené po celej Európe a roztrúsene i v miernom pásme Ázie. Rastie najmä na lipách, javoroch, topoľoch, vŕbach, jaseňoch, brezách a niekedy aj na jabloniach. Podľa toho, na akých stromoch sa priživuje, rozlišujeme tri poddruhy. Imelo biele pravé – rastie na listnatých stromoch. Imelo biele borovicové na boroviciach a smrekoch. A imelo biele jedľové rastie na jedli bielej.
Vtáky prenášajú semená zo stromu na stromu
Imelo je liečivá rastlina. Obsahuje látky, ktoré liečia, ale môžu byť aj toxické a nebezpečné. Zaujímavé je, že obsah látok v imele sa líši podľa hostiteľskej rastliny. Najsilnejšie jedovaté je imelo rastúce na topoľoch – preto sa v zdravotníctve vôbev nepoužíva. Rozhodne sa nesmie užívať bez lekárskeho dohľadu.Používa sa aj v kozmetike.
Imelo je jedna z najdlhšie uznávaných magických rastlín. Kto by nepoznal druidov orezávajúcich imelo zlatým kosákom :-). Kelti považovali imelo za mocnú čarovnú rastlinu a zbierali ho v noci pred splnom na začiatku roka – ich rok začínal v našom novembri. Používali ju zrejme pri rituáloch na odháňanie démonov a často ju zobrazovali na rôznych predmetoch.
Používalo sa aj ako protijed, proti urieknutiu a uhranutiu. V starovekom Ríme sa užívalo pri Saturnáliách.
Postupom času sa imelo pretavilo na rastlinu šťastia a ľudia si ju začali vešať nad hlavy počas Vianoc. Navyše podľa starých povestí nosilo do domu šťastie, odvahu i lásku. Ako symbol šťastia ho často zobrazovali maliari a nosilo sa aj ako ochranný talizman. Ako vždy zelená rastlina je aj symbolom nesmrteľnosti. Verilo sa, že chráni pred bleskom.
V stredoveku bolo často užívanou rastlinou a už vtedy si boli ľudia vedomí, že jeho účinky sa líšia podľa domovskej rastliny. Cenilo sa najmä imelo z jablone – ako silná ochrana pred zlými duchmi a strašidelnými videniami sa kládlo deťom do kolísky.
Keďže jeho bobule silno lepia, preniesli si túto vlastnosť ľudia aj do mágie a verili, že imelo udržuje zväzky medzi ľuďmi. Zrejme preto aj bozky pod imelom :-). Rozhodne je krásnou vianočnou dekoráciou – či už zelené alebo pozlátené.